Môj zrak! Je... je preč! Nevidím! Nedokážem preraziť kamennú pevnosť, ktorá ma múrmi drží v strachu a neistote. Hm, neviem naisto, či je stavba z kameňa, ale steny sú chladné a vyššie, než dosiahnem... rukami?
Nadýchla som sa zhlboka a dala priestor vzduchu naplniť celé moje roztrasené pľúca, pretože rovnako ako som vedela, že som nemohla nahmatať koniec tohto opevnenia, tak som i vedela, že ruky mi visia pozdĺž tela. Ale čo som potom použila na hľadanie východu?! Kiež by som to mohla vedieť!
Absenciu zraku som začala kompenzovať nie iba hmatom, ale postupne všetkými ostatnými zmyslami. Zacítila som vôňu nepoznane sladko omamnú a potrebovala som sotva pár sekúnd, kým som si uvedomila, že každým pohybom nových rúk bola intenzívnejšia a dávala mi čerstvé poznanie. I chuť v mojich ústach sa zmenila z trpkej pachute na nepoznané šťavnaté ovocie, ktoré som zároveň vdychovala.
Dobrý sluch nepatril k mojim prednostiam, o hudobnom sluchu som smela horko-ťažko snívať a sluch na správnu intonáciu, aká je potrebná v divadelných hrách či filmoch, som nedokázala v sebe objaviť alebo zobudiť. Ťažko som i počula v dialógoch, ak mi niekto klamal alebo jeho prízvuk smeroval k narážke. Pravda dnešok priniesol poriadne obmeny. Počula som vietor. Ten, ktorý mi prinášal najdokonalejšiu chuť a vôňu. Šepkal mi jednoslovný melodický príbeh radosti a pokoja a ešte v tom momente som po tom zatúžila aj ja. Na tomto mieste sa myšlienky ľahko premieňali na skutočnosť – samozrejme okrem túžby vidieť. Preto ma naplnili i pokoj i radosť od končekov vlasov až po palce na nohách. V skutočnosti som sa mýlila. Bolo tu čosi viac ako pokoj a radosť. Pocit, ktorý som sa neodvážila viac nazvať pocitom, pretože bol skutočnejší než miesto, na ktorom som stála, než ja, než celý môj život. Nemal pre mňa odpoveď, kým naozaj je, iba sa vo mne usalašil skôr, ako sa telom rozoznel jediný úder srdca. I ono, srdce, nebilo, lež spievalo áriu toľkokrát odznenú a na neustále opakovanie sa nik nesťažoval. Vraj niekto áno, zaznela tichou sonátou skala predo mnou, no v hĺbke duše chcel žiť.
I keď ani jeden zvuk neustal, počula som ďalšiu pieseň. Ale... nie, nebola to pieseň. Nenašla som lepšie slová ako tisícky zvonivých hláskov vzrušene debatujúcich o prapodstate Slova. Ich spletitý súzvuk vyriekol súhlas a ja som začala vidieť. Pomaličky, postupne, nič sa nestalo naraz, pretože by ma to vydesilo na smrť, bola si istá. Vytvárali sa predo mnou obrysy akýchsi balvanov, no v skutočnosti vyzerali úplne inak, než som si ich predstavovala. Nič nehostinné ani vlhké. Len trocha chladu. Ale i ten sa vytrácal, keď som plne uvidela farbu steny.
Dýchala malými nespočetnými iskričkami na belasom podklade a okamžite vyvolala dojatie z krásy. Tiež nebola opevnením hradu, vôbec nie. Jeden letmý pohľad prijal fakt, že stojím na moste. Stena nebránila nájsť cestu, naopak – malé okienko mi prezradilo jej tajomstvo – chránila pred pádom do ničoty. Neobmedzovala. Dodávala bezpečie.
Bola som taká ohúrená bezhraničnou krásou pohľadu, až som zabudla zdvihnúť hlavu a identifikovať ďalšie končatiny. Vlastne som ani neprekonala šok, bola som pripravená na niečo podobné, presvedčená, že to je iba sen. I sny sa dajú často do určitej miery ovládať. Milujem to. Tak som strácala dych pri pohľade na tri metre dlhé a dva metre široké ... ehm... nechcela som to vysloviť, pretože som sa bála, že pomenovaním sa všetko krásne rozplynie.
„Nerozplynie,“ zaznel hlboký mužský hlas. Hlbokým som ho nenazvala iba pre tón a farbu. Obsahoval celý ten nadpocit, ktorý som ešte nespoznala, a oveľa viac. Nevedieť niečo nazvať pravým menom na mňa pôsobilo skľučujúco. Zvláštne. Pred chvíľou som nechcela pomenovávať.
„Priveľmi všetko analyzuješ. Počúvaj moje slová,“ dodal hlas s počuteľným úsmevom. Prikývla som, hoci hlas bez tváre to nemohol vidieť.
„Výborne. Odteraz budeš vnímať i srdcom. Čo ti vraví o tom, čo nesie tvoj chrbát?“
„Ja... sú to ... sú to krídla. Dve. A vedia rečou spievať!“ Hlas sa mi zdal nadprirodzene hladký, vláčny, nedokázal by slovom zraniť. A i keď som vedela, že je môj, roky som ho používala, i tak som cítila jeho... odcudzenie. Áno, to je správne slovo. Už som raz mala i to, čo v ňom znelo dnes, ale čosi... nebadané, tiché, o to zákernejšie mi harmóniu fonémy vzalo.
„Áno, sú to krídla, tvoja úvaha je správna.“
„Takže som... čo vlastne som? Vták?“
„Och, nie. Si ochranca.“
„Ochranca? A čoho?“
„Rozmýšľaš hlavou, skús k nej pripojiť i srdce.“
„Som ochranca človeka,“ vyslovila som s istotou a nemala som dôvod váhať. Cítila som, že je to jadro veci.
„Výborne.“
„Ale čo tu robím?“ vzdychla som.
„Položila si otázku, ktorá zaznieť mala a je nevyhnutné spýtať sa na ňu. No za novým otáznikom sa skrýva veta: Pýtaš sa toho pravého?“
„Kto si?“
„Som ten, s kým nikdy nezablúdiš, lož sa rozostupuje pred tým, kto kráča po mojom boku, a smrť je nútená sňať predo mnou klobúk a skloniť sa až po zem. No mojou esenciou je to, čo máš dnes nájsť.“
„Eh, Pane?“
„Áno?“
„Čo hľadám?“
„Dvadsaťštyri hodín na Zemi je tvoja jediná šanca. Máš právo na úplné šťastie, ale musíš sa rozhodnúť správne. Nájsť stratené, v istých ohľadoch i nepoznané. Leť, anjel môj!“
Komentáre