Pravidelný tlkot srdca dievčaťa v mojom náručí, o ktorom s určitosťou viem povedať, že naň neverí, prúdil našimi telami asi hodinu a bol som nútený opustiť ju. Iba na chvíľu. A navyše som s ňou nechal moje druhé a tretie ja. Tma v internátnej izbe nemohla oslepiť oči, ktorými som disponoval, preto som rozprestierajúc žiarivé krídla farby ľalie sledoval nervózne zasnenú Karolínu, romanticky sniacu Lenku a pokojnú, vyrovnanú Martinu.
Krídla ma niesli takmer samé – predsa sme si dokonale rozumeli – na miesto našich nočných schôdzok tisícky kilometrov nad Slovenskom, ktoré som teraz mal ako na dlani. Nevyčísliteľné množstvo párov anjelov už stálo oproti sebe so štyrmi rukami spolu zopätými do modlitby. Hľadajúc ju, videl som všetkých bratov a sestry. Hoci som bol roztržitý, postrehol som v tvárach zmeny i výrazy, ktoré som videl i včera. Anjel nepotrebuje pridlhú dobu na zistenie nových zvratov v osude človeka. Číta ich z očí súrodencov. No teraz chýbal jediný ochranca – ona. Začul som však dôverne známy šepot krídel, ktorý ma vyviedol z omylu. Postačilo otočiť sa a uzrieť Siminu tvár.
Nikdy sme nepotrebovali slová na pozdrav. Splietli sme naše ruky rovnako ako ostatní a do polnoci sme na seba iba hľadeli. Očami sme si povedali príbehy dňa. Jej zverenec Samuel bol tiež celý deň deprimovaný, pretože sa stále spamätával z rozchodu s Kristínou spred týždňa a zahrabáva sa pred starosťami do kníh, ako to už spravil mnohokrát.
Päť minút pred bozkom dvoch dní sme ja a Simi vydali tichý nekončiaci tón čistý ako duša novorodeniatka spolu s našimi bratmi a sestrami, ibaže rovnakú notu držali len anjeli s podobným osudom zverencov. Každá dvojica sa ladila na svoju melódiu, ktorej už od počiatku sveta noc čo noc prvý takt dáva polnoc.
A odrazu chór anjelov spieval nežnú melódiu mocnému a láskavému Bohu ako vďaku za zverenca, pomoc s ním, zostatok lásky v ľudských srdciach a za mnoho nevypovedaných krás života. Chvíľu znela pieseň iba čo tichým brumendom a k sólu sa dostali všetky doteraz láskou chránencov nespojené páry s bolestivým nádychom nápevu, ktorým prosili jeden za druhého, nikdy nie za seba. Táto naša časť symfónie doznievala vystriedaná trpkým žiaľom rozdelených milujúcich anjelov a ich zverencov, čo končila nádhernou durovou nádejou plynule prenechaná najšťastnejším anjelom – tým, ktorých ľudia už našli spriaznené duše. Našli sa navzájom. Symfónia zosnovaná našimi velebiacimi hrdlami doznievala a posledný tón vzbudil u každého strážcu človeka slzu, čo pokropila zem rosou.
Presne viem definovať pojem nebeské ticho. Pretože to úderom lásky nastalo. Ako každú noc. Zavinul som nadpozemskú Simi do krídel, pričom ani je činy neboli iné. Našou rozlúčkou bol vzájomný kríž na čelo, kedy sme obaja počuli jediné slovo : „Čoskoro.“
Zniesol som sa za úsvitu k ľudskej Simi, a keď som sa pridal k svojmu druhému a tretiemu ja, vedel som o každom jej sne, každej predstave. Tak rada ovládala i sny!
Do môjho objatia zapadla ako kľúč do zámku – nebola šanca nepatriť k sebe. Prikrývajúc ju opäť krídlami sa pousmiala a spala až do rána.
Komentáre