Tak som poslúchla. Nemala som to vo zvyku, nikomu som nedovolila ovládať ma.
Áno, bolo mi to častejšie na škodu ako úžitok, ale taká som bola. No táto poslušnosť mi priniesla viac, ako utrpela moja pýcha.
„Hmmm,“ vydýchla som od šťastia. Až teraz som začala žiť. Slovo krásne nebolo pre mňa dostatočné, aby som vyjadrila, čo mi dalo byť súčasťou tohto zvláštneho celku. Za celý svoj pozemský život som nič podobné nezažila. Ani s mojím snúbencom Jakubom. Byť jedným celkom svojho zverenca a milovať Jakuba sú dva na kilometre vzdialené pocity. Nedokázala som popísať ani jeden.
Jeho telom rezonovala vlastná identita. Prešla i do mňa. Dávne biblické meno mi prišlo pre tohto ryšavého tridsiatnika akosi nevšedne. Mocné ramená by bez väčšej námahy dokázali ublížiť, no pokiaľ jeho pamäť siahala, slúžili výlučne na pomoc. To ma zarazilo – doposiaľ som nestretla človeka, ktorý nikdy nepoužil ruky ako zbraň. Zvláštne, že sa nedostal do situácie, keď to bolo nutné. Možno by som nemala veriť tomu kontaktu s jeho mysľou.
A ty si hovoríš anjel?! znel mi hlas krídel v hlave.
Nie, nehovorím si anjel. Iba zaskakujem na jeden deň, bránila som sa.
Ach, koho sme to dostali?! Nedôverčivého anjela! Horšie spojenie ako nehoriaci oheň, nemrznúci mráz alebo suchá voda. A ak si to ešte nepostrehla, ty tu nie si, aby si niekomu robila láskavosť, máš pochopiť najzákladnejšiu vec.
Vy poznáte odpoveď! Viete, čo hľadám!
Nestrácaj čas, nič neprezradíme.
Samo sa pohol. Nepokojne, nesúhlasne. A ja som si uvedomila, že vám čiastočný vplyv nad jeho pocitmi a náladou.
Môžeš ho ochrániť pred svojím vnútorným hnevom, ozvali sa opäť.
Môžem, ale ako? Ach áno, už v sebe vidím odpoveď. Nadýchla som sa a nechala vedomie presiaknuť nás oboch. Upokojila som nás.
Krídla?
Áno?
Prečo dýcham? Dýchajú všetci anjeli?
Nie, si netradičný anjel. Normálny strážca človeka pomáha dýchať zverencovi, ty ale dýchaš v rovnakom tempe ako on.
Ľudia nevedia dýchať?
Ak sa na to sústredia, tak áno. Podvedome nie. Stará sa o to tvoje druhé ja.
Hoci som priletela krátko to úsvite, Samuel stále spal. Začala som rozmýšľať, či je budiť zverenca povinnosťou takých, ako som ja.
Nie, na to sú budíky, vraveli krídla posmešne.
Nepotrebovala som zisťovať, či som najvtipnejší anjel strážca, zazvonil totižto mobil a Samo bol okamžite na nohách. Na svete nie je človek, ktorý by vstával rýchlejšie, istotne. Vypol budík a do niekoľkých sekúnd bol v kúpeľni. Asi by som mu mala nechať trochu súkromia, pomyslela som si.
Blázniš?! Zabudla si na dych?!
Dýchať vie aj bezo mňa. Je pri vedomí.
Človeka nemôžeš nechať osamote, ani len sa nesmieš otočiť chrbtom, chrániš ho bez prestávky!!!
„Au!“ skríkol ozývajúci sa mužský hlas z kúpeľne a ja som pocítila najhrôzostrašnejšiu bolesť, aká sa nedala porovnať so žiadnym ľudským pocitom. Okrem reznej rany na mojom pravom líci takmer pri sánke ma bodalo niečo ostro do srdca.
Biele páperové hlasy prestali brať ohľad na moje rozhodnutia, jednoducho sa rozprestreli a preleteli k Samovi. Jeden pohľad stačil na to, aby som pochopila svoju nerozvážnosť.
Na rovnakom mieste ako ja mal rez, z ktorého – na rozdiel odo mňa – sa mu rinula krv. Hľadel do zrkadla a v ruke mal žiletku. Holil sa.
To je tvoja chyba! Samo nemôže za to, že ty musíš na niečo prísť, tak sa o neho láskavo staraj najlepšie, ako dokážeš! Vieš si predstaviť, čo všetko sa mohlo stať?!
Nekričte na mňa, som iba človek!
Och, to teda nie si! Teraz si anjel, tak sa podľa toho správaj!
„Prepáč, Samuel,“ zašepkala som, i keď som vedela, že to jeho uši nepostrehnú. Aj ľudské oči sú takmer slepé. A sami si za to môžu. Teda môžeme.
„Si tak krehký,“ dodala som a priložila svoje žiariace prsty k jeho rane. Pomaly, nenápadne prestala tiecť a začala sa hojiť. Vtedy som si konečne uvedomila, odkiaľ toho muža poznám.
Ešte za mojich stredoškolských čias sme sa párkrát stretli v mestskej knižnici. Pomohol mi dosiahnuť na knižky na najvyššej polici a ja som mu to odplácala priateľským úsmevom. Bolo mi ho trocha ľúto. Často sedel smutne sám nad knihami o dejinách architektúry. Niečo podobné musí robiť i teraz. Uvidíme.
„To bude opäť deň!“ zašomral. Prekvapil ma, pretože nezanadával. Muži neraz kompenzujú pocit nešikovnosti nadávkami. Trvalo mi veľmi dlho, kým som to odučila Jakuba a i tak sa mu občas podarí zahrešiť. Možno by som si hľadanie odpovede mohla spestriť nazretím do tejto duše, ktorá ma začína fascinovať, pomyslela som si. Čo ho doviedlo byť takým, aký je?
Netrvalo dlho a zazrela som možnú odpoveď nad dverami. Kríž. Je kresťan. Ako ja. No to je i Jakub.
Majú anjelov len kresťania?
Dýchajú len kresťania? dostala som odpoveď. Dobre, to mi mohlo napadnúť aj samej. Ale veď som strážcom sotva pár hodín!
Aké ťažké je byť ochrancom človeka mi začínalo dochádzať až vtedy, keď som sledovala každé sústo pri raňajkách, aby mu akokoľvek neublížilo, odpratávala veci, čo by sa nedopatrením mohli stať vražedným nástrojom a štyrikrát som ho zachránila pred dopravnou nehodou, hoci bol výborný a ohľaduplný vodič. Akosi som videla trochu do budúcnosti a zhadzovaním kľúčov na zem, naštartovaním auta až na druhý pokus a o sekundu dlhšou červenou na semafore križovatky som načasovala to, aby sa nestala ani jedna zrážka. Starala som sa o také maličkosti, ktoré by som predtým nenazvala inak ako samozrejmosťou. No nestarať sa by znamenalo katastrofu.
Keď som si predtým predstavovala nežnú Božiu bytosť, ktorou som teraz bola i ja, neuvedomovala som si, že stavba jej nehmotného tela nie je iba na krásu a oslavu Božej veľkoleposti, ale malo svoje opodstatnenie v starostlivosti o zverenca. Bez žiarivého hrejivého dotyku by jeho rana neprestala krvácať, krídla sa nedali nahradiť ničím podobne rýchlym a účinným na neustále zachraňovanie situácie a dynamické predvídavé zmysly uchránili iba za tento deň stovky životov. A nadobúdajúc vedomosť o potrebe anjelov v ľudskom svete, pýcha typická pre každého človeka bola zrazená k zemi ako obyčajný prezretý plod zo stromu gravitáciou.
Ľudská arogancia vychádza z toho, že milióny z nás neveria v existenciu anjelov a sú presvedčený, že výsledky, ktoré dosiahli, sú zásluhou vlastného konania. No nebyť týchto bytostí nedokázali by sme prežiť, nemysliac na získavanie ovocia snahy rúk človeka. Uf, už prestávam myslieť ako človek, pomyslela som si.
Pretože ním nie si. Teraz si anjel, uvedom si to!
Počkajte, teraz vám skladám poklonu.
Ako vám? My sme krídla.
Myslím všetkým stvoreniam, ktoré vás smú nosiť na chrbtoch. Ako všetci anjeli, i vy ste
nedocenené. Nik na vás neverí.
Nemyslíme, že je to pravda.
I tak ste nedocenené.
Na nás lichôtky neplatia. Nenapadlo ti, že dokým sa nezačneš volať anjelom sama, nezistíš,
načo si tu?
Ach. Poslanie! Pri všetkom tom zmätku som naň zabudla.
No opäť moje myšlienky skĺzli po inej rovine. Nemôžem poprieť, že prvým ukazovateľom na zmenu prostredia bol Samuelov tlak a srdce, ktoré vynechalo jeden úder. Pracovňu mladého architekta náhle zaplavil známy dámsky parfum, istotne konvalinkový, a korenistá pánska vôňa. Vošla som s Jakubom do miestnosti.
Komentáre