Už opäť bola taká. Tiché zádumčivé čierne perly na zamatovej tvári hľadeli ponad plece cez okno na čisté snehové vločky, meniace sa pod uponáhľanými nohami bankárov a ich asistentiek na sivú neestetickú hmotu, ktorá sa kvôli nedostatočnej zime iba nepríjemne lepila na priskoro obuté čižmy. Bledulinké pery zastali v nemom slove, no jej výraz a to, ako sedela, nepotrebovalo verbálnu komunikáciu, aby vyjadrilo postoj. Odpor. Odpor hraničiaci s ľahostajnosťou. Tak dlho čakám na jej úsmev! Hm, zvonenie telefónu ma núti opraviť sa – vyčkávam úprimný úsmev vyvierajúci z čistej a hlbokej lásky.
„Prosím, tu Simi,“ zodvihla volajúceho a jej hlas sa automaticky prepol do polohy dokonale predstieranej radosti, o ktorej si i majiteľka po rokoch lží samej k sebe myslela, že je skutočná.
Vedel som, kto volá. Podráždený sykot však v mojej hrudi zastavila vlastná povaha. Čakal som na jeho klamstvá napokon po stý krát.
„Chýbaš mi viac, ako si dokážeš predstaviť. Povedz, že máš čas!“
„Hm, na teba si ho vždy rada urobím. Stačí navrhnúť kedy a kde,“ stále sa usmievala.
„Pred vaším intrákom o desať minút.“
„Nie je problém, o chvíľu som tam. Ty si to, čo práve potrebujem,“ ukončila rozhovor ukrytá v predstavách.
Pche! Ako môžu ľudia tak ostro klamať a ani o tom nevedieť?! Obráť sa na mňa, Simi, ja ti poradím! Ibaže ona hľadala útechu u Jakuba – sedemnásťročného tmavého prudko príťažlivého chlapca s mačacími očami. Vybehla z hudobnej miestnosti internátu jedinej dievčenskej strednej školy na Slovensku.
Bolo zaujímavé sledovať to , že čím viac jej bola odopieraná mužská prítomnosť, tým viac ju vyhľadávala. Smrť otca pred piatimi rokmi veci iba trpko skomplikovala, ako keď pavúkovi niekto nečujne brnká na lepivú pavučinu a on čaká, že po signáli príde potrava. Stačí však jeden neuvážený cudzí pohyb a sieť sa rozpadne. Čo zostane chudákovi pavúkovi? Začať odznova. Simi i jej matka pavúčiu skúšku dobre poznali, nestalo sa iba raz, že museli budovať zase kameň po kameni.
Mama si už muža nenašla, hoci ponúk mala viac ako dosť, no jej srdce už do konca života nenájde spriaznenú dušu. To je jej údel. Však jej krásna dcéra štipendiom získala i nových priateľov a muža, ktorý presne spĺňal jej predstavu o ideálnom partnerovi – Jakuba.
No nebol tým, za koho ho považovala. Možno to i občas cítila, ale súdiť ju neodnesie žiadnemu oku jedinú slzu. Myseľ iba takmer ženy, sotva nadýchnutej vlastným šestnástym rokom vlečúceho sa života, si nie je bezmála ničím istá. Potrebuje súhlas niekoho, komu bezvýhradne verí. Mama tu bola vždy pre ňu, no Simone dodnes rezonovali v ušiach slová maminej útechy po otcovom pohrebe : Bude stále s tebou. A ona čakala. Čakala mesiac, polrok, rok a viac vyčkávať nezvládla. Už necítila jeho prítomnosť, nikto sa jej nepýtal na veci, ktoré chce a môže vedieť iba otec, nebol tam pri žiadnom z jej úspechov ako dotácia od štátu na stredoškolské vzdelanie v konkurencií tisícdvesto dievčat z celého Slovenska na jediné miesto - to jej. Takýchto miest bolo päťdesiat. Kam sa podeli slzy radosti? Svetlo neuzreli od... Je to veľa rokov. A vtedy prišiel Jakub, prinášajúc so sebou plytké šťastie.
„Tebe to dnes ale pristane!“ šepol jej do ucha, keď sa mu vrhla do náruče.
„Lichotník,“ zasmiala sa a pobozkala na pery. Od hnusu som skrivil tvár a otočil sa.
„Au,“ skríkla Simona skúmajúc pravú ruku.
„Čo sa deje?“ pobozkal jej dlaň na mieste, čo vzalo pozornosť ónyxových očí.
Už som ich opäť sledoval, i keď nechuť neustúpila. Dávať na ňu nebadane pozor je predsa moja práca! Budem takto čakať, kým sa nezahľadí na moju tvár inak ako priateľsky.
„Iba kŕč. Je preč. Kam pôjdeme?“
Celé tie hodiny mi vŕtalo v hlave, čo jej na ňom imponuje. Po takom čase začínali byť moje oči zastreté. Potreboval by som ísť domov k mojej veľkej rodine. Alebo som to ani zistiť nemohol, pretože sama Simi to nevedela.
Úľava bola nekonečná, keď sa rozlúčili pred vchodom internátu, a hoci som stál hneď vedľa nej, nevidela ma. Nechcela to.
Zdrapy listov, už dlhší čas nemožné nazývať zošitmi, o pár minút ledabolo nahádzala do kakaovej tašky s bielym logom školy a unavene si pretrela tvár. Zívnutie nasmerovalo oči k bieloskvúcej sa posteli, čo sľubovala zmazať pocit chladu. Večierka pre jej ročník bola o desiatej, no i keď bolo iba krátko po deviatej, rozhodla sa deň ukončiť.
Sprchy boli voľné, takže trvalo ledva pätnásť minút, kým bola pripravená na spánok a zaželala dobrú noc trom spolubývajúcim – Lenke, Martine a Karolíne, ktoré sa ešte učili na test. Za ten rok a pol si zvykla zaspávať pri svetle napriek tomu, že to neznášala.
Ľahol som si k nej, odhrnul čierny závoj vlasov z očí a ona ma stále nevidela. Páčilo sa mi to, čo som ju počul zašepkať:
„Vďaka ti, Pane, za dnešný deň a ochraňuj nás aj cez noc a zajtra.“
Vtedy som ju objal a vdýchol oslobodzujúci spánok.
Komentáre