Dandelion

V okne duše zrodená,

Cíti sa viac než potrebná.

Silná ako budúcnosť

žije len pre minulosť.

 

Skrytá dlho nezostane.

A kto už len po nej prahne?!

Vyschnutá je v nedohľadne.

 

Otvor oči, zadrž dych!

Razom odhoď na chodník,

 bolesť sladkú ako med,

a zaži s ním ten ľahký let.

 

Poskytni mi ochranu

a lásku čistú, nevinnú,

ty nočná mora najkrajšia.

Nech náš cit pýchu odnáša.

 

Len vtedy ukryjem sa v tvojom vačku,

budem nemo, potichúčku

nemyslieť na rozlúčku.

 

Môj život bol dodnes predstava,

a hoci život bez nej ma ubíja,

už len tvoje sklené dvere sú otvorené

stačí jediné slovo vyslovené.

 

Nenapoviem, objav ho sám,

na nič iné nečakám.

Nestačí áno či nie,

nosíš sám to znamenie.

 

Čím si srdce moje opantal?!

Dažďom? Slnkom? Kde si ich vzal?

Buď priateľom, buď i viac:

Dívajme sa spolu na mesiac.

 

Cesty naše nespojené čoskoro sa rozlúčia,

nedúfala som v spoločné roky či storočia.

A opäť sa mi duše zhostí

priateľka mojej minulosti.

 

Zavriem oči a jej dych . . .

Neodídem po svojich.

Pery stuhli, srdce zmĺklo

a zostalo iba ticho.

 

Čo posledná rozlúčka?

Slza jemná, drobnučká.