„Dobrý deň, som Jakub Pavlovič a toto je moja snúbenica Simona Fabiánová. Sme tu ohľadom...“
„...narušenej statiky rodinného domu. Volám sa Samuel Molnár a som plne informovaný. Keďže je váš pôvodný architekt indisponovaný, preberám všetky jeho povinnosti a záväzky v tejto záležitosti.“
Nevedela som, na čo sa skôr sústrediť. Áno, pamätala som si, že v ten deň sme mali navštíviť nového architekta, vedela som tiež jeho meno, no i tak som si to nedala celé dokopy. Chcela som venovať pozornosť nášmu rozhovoru...
...ich rozhovoru!
...tomuto rozhovoru, ibaže ma upútalo znovu niečo iné. Do tejto chvíle som nemala problém rozoznať tváre anjelov, ktorých som cestou do Samovej práce stretla so zverencami, ale môj ochranca mal rozmazanú tvár a pri Jakubovi stála krásna žena. Ale prečo?
Nie je to nad slnko jasnejšie? Stále si človekom, neprijala si anjelskú podstatu. Chýba ti
rozhodnutie. Sama sa nazývaš človekom.
Do tohto rána som bola človekom a aj od zajtra ním budem. Čo je na tom zlé?
Zaslepenosťou a túžbou nemeniť svoj život sa pripravíš o šťastie. Riskuj, inak nenájdeš,
čo hľadáš.
Vyhodila som Samovi z úst viacfarebné pero, pretože by si jeho cmúľaním a vymieňaním farieb zároveň vybil predný zub. Naozaj ma hnevalo, že som nevidela anjelovi svojej telesne schránky...
...lepšie? spýtala som sa trochu podráždene.
Omnoho.
...do očí. Ani som nevidela, či to je muž alebo žena. Podľa čoho sa prideľujú ochrancovia? Stretla som ženy s mužským strážcom i ženu so ženskou strážkyňou, muži boli tiež zverencami žien i mužov. No tí, čo mali anjela rovnakého pohlavia, sa javili vyrovnanejší. Šťastnejší.
Hľadám odpoveď na túto otázku?
Pýtaš sa iného na to, čo hľadáš?
Pýtam sa seba, ste časť zo mňa. Anjela.
Odkiaľ tá anjelská istota?
Tak áno?
Čiastočne. Ešte stále si ďaleko.
Jedna otázka. Dostanem odpoveď?
Uvidíme.
Čo iné okrem stráženia je mojou úlohou?
Tvojou? Už nie anjelovou?
Mojou.
Pátraš. A keď nájdeš, ukazuješ zverencovi cestu. Deň čo deň.
Ako mám ukazovať cestu, keď sama nepoznám cieľ?! Anjel predo mnou určite cestu objavil.
Simi?
Eh, áno?
Máme pocit, že sa začala posledná fáza obnovy. Počujeme i spoly sformované otázky
v tvojej mysli. Začínaš veriť svojej dočasnej identite.
Vážne? Tak na čo práve začínam myslieť? Ešte to nie je dané slovami.
Kde je anjel, čo bol doteraz strážcom Samuela, a kto je teraz v tvojom tele. Jednoduché.
Ten anjel ovláda tvoje telo, žije, ako by si žila ty. A ty si na jej mieste.
Ale...
Žeby si chcela pomyslieť na nedôveru?
Nie! ohradila som sa. Ako je možné, že môže klamať? Áno, už viem, vnútorný boj. Ani som sa nenazdala a boli preč. Živá Simona Fabiánová a môj Jakub. Teraz jej Jakub. Keď boli obaja v našej prítomnosti, pociťovala som zvláštnu emóciu, niečo blízko srdca. Predtým by som sa to neodvážila nazvať slovami, no keď som pochopila hĺbku tohto výrazu, pomyslela som si: Tak to malo byť.
Ak by som tým neublížila aj Samovi, určite by mi to vyrazilo dych. Začínala som chápať ako anjel.
Chichichi, zazneli tisícky zvončekov, zoslabujúcich sa každým novým zvukom, až úplne zanikli.
Komentáre