Dandelion

                                                                                                                            

Mám letieť? Ale ako? Nikto ma to nenaučil. Moje srdce buchlo hlasnejšie, než malo vo zvyku, a ja som sa... zahanbila. Prečo? Nič zlé som nespravila! Aspoň nič, čo by som si uvedomovala. Iba som sa bála.

„Strach je nedostatok dôvery v Boha,“ šepkali mi krídla. Aha. Pochopila som. Mala som dôvod na kajúcnosť. To mi však privialo novú otázku: Nie sú anjeli dokonalí?

„Veru nie,“ zaspieval vietor nežným barytónom. „I vám dal Boh slobodnú vôľu. Ste ako ľudia, ibaže múdrejší, lebo cítite jeho prítomnosť. Počujete jeho slová. Vaše srdcia nezatvrdli ako ľudské.“

Chcela som sa ho spýtať aspoň jednu ďalšiu otázku, ale bol preč. Zostala po ňom iba chuť melódie.

„Odpovieme ti my, len sa priprav na cestu,“ smiali sa krídla.

„Ako?“

„Nechci stále, aby iní riešili pochybnosti v tvojom srdci. Sama sa vydaj na cestu hlboko pod vlastný povrch.“

Úprimnosť nadovšetko. Tu naozaj klamstvo nemalo miesta.

„Pomôžete mi, prosím?“ zaklonila som sa a usmiala sa na snehové páperie nad mojou hlavou.

„Táto reč sa hneď inak počúva,“ ozvali sa zborovo.

Ponorila som sa snáď hlbšie, ako mi bolo kázané, čo bolo odrazu jednoduchšie než prišpendliť lístok na nástenku. Poznala som spôsob, ako sa ta poľahky dostanem. A odrazu som mohla zo seba čítať sťa z otvorenej knihy. Všetky tajomstvá sa bez slova predkladali mojim dodnes slepým očiam. Množstvo čerstvo odhalených rébusov ma sýtilo tak dlho, kým som nenašla odpoveď na otázku, ktorú som potrebovala najviac. Prišla príliš skoro, bažila som po novom poznaní.

Nie náhodou som sa nachádzala na moste. Hoci ma to viac ťahalo doprava, vedela som, že moja cesta začína vľavo. Stačilo urobiť prvý krok a opustila som pevnú pôdu pod nohami s minimálnou námahou. Letela som za detského chichotu krídel cez všetky vrstvy atmosféry rýchlosťou svetla.

Špirála? Tisícky nebeských špirál dúhových farieb? To je ľudský jazyk až tak chudobný na popísanie tvarov a farieb oblakov okolo mňa?! Samozrejme, žiaden človek ešte nič podobné nevidel.

„Chacha, videl,“ kričali krídla, aby prehlušili vietor, čo sa nás snažil predbehnúť, a široké kilometre vzduchu boli vypĺňané jeho súťaživými výkrikmi.

„Lietadlá neletia tak rýchlo,“ bránila som svoju teóriu.

„Stále si sa úplne nezbavila ľudského zmýšľania. Nie si prvá, pred tebou boli i ďalší.“

„A všetci mali rovnaké poslanie?“

„Súhlasí.“

„Tak ich poďme nájsť,“ navrhla som.

„Ach, ty vypočítavý človek! Nevraveli sme ti náhodou niečo o riešení vlastných problémov?!“

„Dobre, dobre, nemyslela som to zle. Neboli stanovené podmienky. Okrem času.“

„Najprv v sebe nájdi celého anjela, nie iba polovičatého.“

„Snažím sa.“ A bola to pravda. „Smiem sa najprv spýtať na zopár vecí?“

„Pýtaj sa. My slúžime tebe, nie ty nám.“

„Potom... prečo ma toto všetko neprekvapuje? Je to skutočné, nie? Alebo snívam?“ otočila som hlavu k mieste, kde práve krídla mávali, hľadajúc uistenie.

„Nie si natoľko originálna, aby si snívala takéto sny. Naozaj si anjel,“ prízvukovali.

„Mala by som teda byť prestrašená a neveriť jediné slovo.“

„Vysvetlenie je jednoduché. Spoznala si Pravdu. A tvoje pocity a vnemy už prešli anjelskou obnovou. Prvé bolo tvoje telo, spravidla sú tvoje myšlienky a rozhodnutia posledné. Tie majú najväčšiu mieru slobodnej vôle. Je to tvoj boj. Ty sa musíš rozhodnúť pre čistotu.“

Takýmto spôsobom som ešte nad anjelmi nerozmýšľala. Ako malé dieťa som si predstavovala dokonalé biele okrídlené  bytosti, ktoré sa o svoju dobrotu nemusia báť. Ale musí to byť pravda, keď najkrajší z anjelov padol a stal sa zlom.

A vtedy sa mi otvorila ďalšia komnata seba samej – kontrola.

„Ako môže byť anjel Boží, ak je schopný ubližovať?!“

„Aj človek je Božie dieťa a často koná horšie, než je schopné robiť akékoľvek zviera.“

„Nie všetci sú zlí,“ bránila som nás. Alebo ich? Čo som?

„Nie, nie sú. Počuj, pamätáš si svoje meno?“

Nevidela som dôvod, prečo by som si ho s touto svetlom prežiarenou mysľou nepamätala. „Simona Fabiánová a mám 27 rokov,“ odvetila som bez jedinej pochybnosti. Stále som však netušila, kam letíme. Striešky domov sa ani nestihli pred mojimi očami zväčšovať, pretože rýchlosť letu mi dopriala najprv iba pohľad na bodku podo mnou a hneď nato som už prelietala stenou rodinného domu priamo pred posteľ, v ktorej niekto spal.

Rozhliadla som sa dookola a zistila som, že izba musí patriť mužovi. Modely starých áut na poličke pripomínali detské chvíle, elektrická gitara ležala na kope špinavej bielizne bez života a vôňa pánskeho parfumu mi opojne hladila tvár, blúzniac moju ľudskú časť. Tento muž mal nepochybne dobrý vkus.

Otáčajúc sa k zverencovi som prvý raz pocítila ten očakávaný pocit – šok. V posteli nebol sám.

„On už anjela má!“ Nebola som na správnom mieste? Všetko ma sem ťahalo. Nechcela som byť vzdialená už ani na krok. A predsa tento človek anjela mal – presne zapadal do objatia ženskej strážkyne s úžasnými ebenovými vlasmi, po akých som vždy túžila. I napriek tomu, že ho zakryla svojimi krídlami, ktoré mlčali, videla som ho celého. Poznala som ho. Áno, určite som ho videla. Ale kde?

„Samozrejme, že má anjela, človeka nemožno nechať bez ochrancu. Kto by im pomáhal dýchať? Avšak  nevidíš do jej anjelskej tváre?“

„Nie.“

„Sústreď sa!“

To, že som sa musela neustále koncentrovať, pre mňa nebolo nič nové, no teraz som musela objaviť nebývalý spôsob, ako to dosiahnuť. Po chvíli trápenia som zazrela jej tvár.

„Och,“ vyhŕklo zo mňa, „ veď som to ja!“

„Presnejšie to je vaše druhé a tretie anjelské ja,“ špecifikoval jarný vietor, ktorý sa na toto predstavenie prišiel pozrieť tiež, na čo využil otvorené okno.

„Ja... viem, spomínam si. Je to Podvedomie a Sen. Vyjasňuje sa mi.“

„Konečne,“ vzdychli krídla.

„Mala by som sa s nimi spojiť?“

„Kvôli tomu si prišla,“

„A ako sa volá?“